Gabriel Alexi: nie je to také čiernobiele, ako sa zdá...

Ohodnotiť túto položku
(6 hlasov)
Gabriel Alexi: nie je to také čiernobiele, ako sa zdá... Gabriel Alexi: nie je to také čiernobiele, ako sa zdá...

Kam až siaha kolektívna pamäť? Nie viac, ako 70 rokov vzad, prinajlepšom dve – tri generácie. Len takú krátku dobu sa udržia „nažive“ spomienky na významné udalosti. Či už sa jedná o veľkú vojnu, politický prevrat alebo prírodnú katastrofu. Niet sa teda čomu diviť, že ľudia zabudli na to, ako kedysi slovenská príroda vyzerala.

Od rozvoja banskej kolonizácie, zhruba niekedy od prelomu 13. a 14. storočia, sa začala krajina postupne pretvárať do súčasnej podoby. Osídlili sa vyššie položené oblasti, na ktorých boli dovtedy iba lesy a zintenzívnila sa poľnohospodárska činnosť. Výrub stromov postupoval živelne, podľa potrieb obyvateľstva. Jediným obmedzením boli urbárske súpisy, čiže určenia povinností a slobôd pre prostý ľud, šľachtu a jej majetky. Práca bola ťažká a ľudí málo. Značná časť lesov, preto prežila až do novoveku. Avšak, pred zhruba tristo rokmi na Slovensku už žiadne lesy neexistovali. Drevo sa kompletne spotrebovalo pre narastajúce potreby industriálnej spoločnosti a vzniknuté pasienky slúžili na chov oviec a dobytka. To je aj dôvod, prečo na slovenskom území neexistuje žiadny skutočný prales. O relevantnosti tých niekoľkých, ktorých rozloha je len pár desiatok hektárov sa dodnes vedú spory...

Podstatná je aj informácia, že všetky kopce, na ktorých sa nachádzajú hrady, hradiská, opevnenia, skrátka všemožné formy sídelných štruktúr a fortifikácií boli v dobách ich obývania úplne holé! Pozrime sa napríklad na turčiansku obec Blatnica, nad ktorou sa vypína nevysoké vápencové bralo s charakteristickým toponymom – Plešovica. Aj tu leží jedno z takýchto „včasnodejinných“ hradísk. Prečo však Plešovica nesie meno, ktoré má? Ľudová pamäť si uchovala stav, v akom sa kopec nachádzal v hlbokom stredoveku. Jednoducho bol odjakživa plešivý, čiže bez stromov a podľa toho aj dostal svoj názov.

Blatnica, pohľad na zrúcaninu hradu Blatnica od východu, na začiatku 20. storočia. Na lúčnych porastoch sa nachádzajú novo založené škôlkárske výsadby. Zdroj: obnova.sk

Čo z toho vyplýva? Prales, možno až na pár drobných a diskutabilných výnimiek, na Slovensku už nejaké to storočie neexistuje. Všetky lesy, ktoré máme dnes možnosť veľkolepo obdivovať sú buď umelo, prípadne s pomocou prirodzených náletov vysadené. Samotná existencia lesa s rozlohou viac ako 40 % plochy celej krajiny, je úžasná. To, že takýto stav je výsledkom posledného storočia, lesom rozhodne neuberá na statuse ani dôležitosti. Netreba si preto, ale prikrášľovať fakty. S pravidelným hospodárskym zásahom vo forme preriedok, odstraňovaním nežiaducich náletov, výsadbou a inou lesníckou činnosťou sa stretávame už nejaký ten piatok. Nemôžeme však našim predkom vytýkať, že ich pred pár storočiami nezaujímala ekológia a ochrana prírody...

Výsadba hospodársky hodnotných monokultúr nastala až o čosi neskôr

Konkrétne počas 19. a začiatkom 20. storočia. Kopce boli holé a prvé skutočné leso-ochranárske opatrenia sa snažili tento stav zmeniť. Trend pokračuje až do súčasnosti. Ťažba preto nikdy nepokrýva sto percent obhospodarovanej plochy. K veľkoplošnému výrubu dochádza len v krízových situáciách, akými sú prírodné katastrofy, prípadne opatrenia, ktorými sa pracovníci snažia katastrofám vyvarovať dopredu. Každý lesník si je vedomý, že pri úplnom výrube by v značnej miere poškodil úrodnosť lesnej pôdy, ale taktiež by sa odstavil aj od pravidelného príjmu z predanej suroviny.

Urbárske spoločenstvo sa riadi presným plánom, ktorý ustanovuje maximálne možné hospodárske využitie lesov

Kultúrny les totiž pozostáva z viacerých vývojových štádií. Na výrub sú použité najstaršie stromy a rúbanisko sa následne vysadí semenáčikmi. Funkciu najstaršej časti lesa prevezme o niečo mladšia populácia. Tieto stromy v horizonte niekoľkých rokov dorastú a cyklus sa opakuje. Za hodnotné a kostrové dreviny slovenských lesov je považovaný prevažne smrek alebo buk, využíva sa však aj jedľa, jaseň, javor a iné domáce druhy. Zhruba takúto skladbu má les, na ktorý je bežný slovenský „vulgaris magistralis“ – turista, zvyknutý.

Až do súčasnosti ľudia o hory nejavili väčší záujem. Turizmus je pomerne nová módna záležitosť týkajúca sa 20. storočia. Les bol dovtedy vnímaný skôr ako zdroj surovín, než ako priestor pre trávenie voľného času. Situácia sa však zmenila. Skúste sa ísť pozrieť na Rysy. Ak však mávate v obchodnom dome fóbiu z veľkého množstva ľudí, tak vám to naozaj neodporúčam. Okrem iného pribudli informačné zdroje. K dispozícií máme média, internet, noviny. Správy sa šíria rýchlosťou svetla a sú plné emócií a dojmov. Odvolávame sa často na pôvodné tradície na jednej strane a súčasné dehonestovanie prírody na strane druhej. Nie je to však také čiernobiele, ako sa zdá.

Ako člen odbornej verejnosti môžem potvrdiť, že výrub má naozaj neblahý vplyv na prírodu

Najvýraznejší negatívny dopad má na vodný režim v krajine. Väčšina slovenských riek získava svoju vodu z akumulačných prameňov, t. j. z vody, ktorú zhromažďuje les. Ak sa lesný kryt odstráni, v krátkej dobe vyschnú aj rieky v jeho povodí. Pri prívalových dažďoch zase napomáha absorpčnej schopnosti pôdy a dokáže tak zbrzdiť deštrukčné účinky vodnej erózie. Pri absencii takéhoto krytu je pôda exponovaná priamemu slnku. Rýchlo presychá, a tým stráca svoju schopnosť prijať ďalšiu vodu. Áno, paradoxne suchá pôda na rozdiel od vlhkej, vodu nevstrebe. Z tohto hľadiska je výrub naozaj nebezpečný nielen pre mikroklimatické podmienky regiónov, ale najmä pre poľnohospodárstvo a človeka ako takého - nakoľko tam, kde nie je voda, nie je ani život.

Čo sa však stane, ak do hry vstúpi príroda? Lesy tvorené monokultúrou sú v rámci biologickej stability krajiny výrazne náchylnejšie na vonkajšie činitele, než lesy zmiešané. To znamená, že veľké množstvo rovnakých jedincov pokope je vždy ľahšie „sústo“ pre parazity, huby, hmyz a iné neblahé javy, než spoločenstvo s vysokou biodiverzitou. To, platí rovnako pre stromy, ako aj pre živočíchy či ľudí. Preto by sa malo hlavne pri nových výsadbách dbať na druhovú pestrosť. Nie vždy sa však takýto postup dodržiava.

...ALE...

Vráťme sa naspäť k prírode. Prírodné katastrofy a škodcovia sú naturálny a cyklicky sa opakujúci jav. Počas miliónov rokov existencie cievnatých rastlín už došlo ku kataklizmám nespočetnekrát. Dôkazom toho je napríklad aj nádherný drevný opál. Vzniká, ak les rýchlo a bez prístupu vzduchu zavalí tzv. lehár – sopečné bahno tvorené popolom a vodou. V dnešnej dobe nám ale sopky za domom bežne neexplodujú. O to závažnejšie sú ekologické katastrofy, ku ktorým v značnej miere prispel človek svojou nedbalou činnosťou.

Nízka miera osvety a ľudské ego môžu byť silným nástrojom, ktoré v rukách človeka s mocou narobia viac škody, než osohu. Smutnou pravdou ostáva, že značný počet ľudí, ktorý vstúpi do ochranárskych organizácií je presvedčených o svojej nemennej pravde. Stavajú sami seba do pozície altruistov, no s minimálnou mierou informovanosti a vzdelanosti v problematike. Hlúposť nebolí, a tak im neprekáža, že zasahujú do činnosti odborníkov. Často však, vďaka nedbalosti a nepriznaniu si vlastnej chyby, spôsobia škodu nielen prírode, ale hlavne sami sebe. Nie nadarmo sa hovorí: „Iniciatívny blbec je horší, než triedny nepriateľ...“

Nepretieklo totiž toľko vody, aby kolektívna pamäť úplne vyšumela

Písal sa 8. júl 1996 a južnou oblasťou Nízkych Tatier sa prehnala silná víchrica. Postihla najmä oblasti v okolí Brezna a Čierneho Balogu. Zanechala za sebou spúšť v podobe zničených vyše dvetisíc hektárov lesa. Takéto kalamitné podmienky vytvárajú ideálne prostredie pre rast a vývin mnohých škodcov, ale najmä lykožrúta smrekového. Tento maličký, zhruba päť milimetrov dlhý chrobáčik, dokáže zo stromov narobiť v priebehu pár rokov doslova spúšť. Za bežných podmienok by sa lykožrút živil chorými a slabými stromami. Tým, mimochodom, napomáha prirodzenej obnove lesa. Ak sa však premnoží, zožerie všetko, čo mu príde do cesty a rozhodne si nevyberá, či je strom zdravý alebo chorý.

Vďaka pohotovému zásahu lesníkov bolo kalamitné drevo z urbáru obce Osrblie, neďaleko Brezna vyvezené. Nielenže tak drevo nestratilo svoju predajnú hodnotu, no čo je hlavné, týmto opatrením sa zabránilo aj premnoženiu lykožrúta. V konečnom dôsledku sa tak pomohlo zachrániť aj dreviny, ktoré kalamitu prežili. Lesníci sa riadili lesníckou legislatívou a overeným postupom, ktorý v takýchto prípadoch funguje. Po odstránení následkov kalamity bola vykonaná výsadba nových stromov. Zapojili sa do nej dobrovoľníci, lesníci a v značnej miere aj matka príroda. Veľa ľudí prejavilo ochotu pomôcť a nikto lesníkom nekládol polená pod nohy. Vďaka tomu by nik po vyše dvadsiatich rokoch nepovedal, že v Osrblí ku nejakej prírodnej katastrofe vôbec došlo. Les je síce mladý, no plní všetky svoje spoločenské funkcie a krátkodobom horizonte začne plniť aj funkcie hospodárske.

Osrblie, pohľady na rovnaké miesto v urbári obce Osrblie zničené veternou kalamitou. Obrázky zachytávajú situáciu bezprostredne po udalosti v roku 1996, o 5 a o 7 rokov neskôr. Vďaka vhodným pokalamitným opatreniam sa podarilo v krátkodobom horizonte obnoviť funkčné lesné spoločenstvá. Zdroj: lesy.sk

Zaspomínajme si ešte raz. Tentokrát na známejšiu kalamitu z 19. novembra 2004. Scenár bol veľmi podobný, no výsledok značne rozdielny. Slovenskom sa prehnala víchrica dosahujúca v niektorých oblastiach rýchlosť až cez 200 km za hodinu. Čo však mnohých prekvapí, pre Tatry je tento jav veľmi bežný. Nazýva sa bóra a ide o masu vzduchu, ktorá sa prevalí cez horský masív a spadne na druhej strane. Tým naberie na intenzite a ničivej sile a je tak schopná pováľať aj statné a inak stabilné stromy. Lesníci však tento jav dobre poznajú.

Počas vyše storočnej existencie lesníckych záznamov z oblastí Tatier sa ničivá smršť s rôznou intenzitou udiala minimálne 32-krát. V histórií sa, samozrejme, podobných udalostí odohralo omnoho viac. Aj to je dôvod, prečo sa vo Vysokých Tatrách nenachádzajú žiadne historické sídla. Nebolo bezpečné ich tam stavať, a tak sa osídlenie sústredilo v kotline. V čom bola teda katastrofa z roku 2004 iná? Po vyčíslení škôd sa zistilo, že je zničených vyše 12 600 hektárov lesa. So spomenutých kalamít sa jedná o najvyššie číslo.

Ochranári veľmi radi kladú túto katastrofu za vinu lesníkom, za ich nedbalé hospodárenie s lesom

Pravda je však trochu niekde inde. Bez zbytočných emócií sa môžeme pozrieť na príčiny a dôsledky. Prvým je existencia vysokých stromov v lesných porastoch. Nešlo by o problém, ak by takéto stromy nerástli aj vo vyšších nadmorských výškach, ktoré sú najviac postihnuté bórou. Nakoľko tieto územia patria do najprísnejšej zóny ochrany je nemožné v nich stromy píliť. Tento problém však nie je vinou lesníkov, ale nie príliš šťastnej legislatívy. Tá mala v pôvodnom úmysle zabrániť ťažbe v Tatrách, aby zostali v čo najviac nedotknutom stave.

Prírode však nik nerozkáže a tá sa rozhodla človeka a jeho nariadenia nerešpektovať. Ďalším dôležitým bodom je, že tak, ako všetky prírodné katastrofy sa aj víchrice opakujú v rôznych cykloch. Prevládajú zväčša tie s nižšou intenzitou, no po dlhšom období sa objaví jedna, ktorá je extrémne silná. Pri povodniach sú to bežne známe  „storočné“ alebo „tisícročné“ vody. Obdobne to funguje aj so silným vetrom. Práve takýto typ bóry sa objavil aj v roku 2004. Otázkou ale zostáva, do akej miery k intenzite prírodných katastrof prispieva človek v podobe globálneho otepľovania...

Tatry, stav porastov v okolí Rajnerovej chaty vo Vysokých Tatrách z 15. septembra 2017. Vďaka ľudskej hlúposti sa v mnohých slovenských pohoriach premnožili populácie lykožrúta. V dôsledku ich činnosti sa veľké časti lesa zmenili na mŕtvu krajinu. Zdroj: Dominika Danadová

Samotná prírodná katastrofa je jedna vec. Čo však potom? Ešte v deväťdesiatych rokoch vstúpil do platnosti zákon č. 287/1994 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, ktorý TANAP zaradil do najprísnejšej, t. j. bez zásahovej zóny ochrany. Bez zásahová zóna je územie, na ktorom je zakázaná akákoľvek činnosť spojená s hospodárskym, prípadne iným typom využívania a celkových zásahov do lesa. Tým, akoby lesníkov postavila medzi dva mlynské kamene. Na jednej strane sa museli riadiť znením zákona, no na druhej strane museli rešpektovať nariadenia lesníckej legislatívy. Tá, okrem iného nariaďuje povinnosť chrániť a racionálne využívať lesné porasty, a taktiež neodkladne vykonať opatrenia na odvrátenie a odstránenie následkov škôd v prípade veterných a snehových kalamít.

V ideálnom vesmíre by kalamitné drevo zmizlo a začalo by sa s novou výsadbou

Kde teda nastal problém? Do celého procesu vstúpili mimovládne organizácie, najmä Greenpeace. Tí, presadzovali zachovať bez zásahovosť, ponechať kalamitné drevo na mieste a nechať prírodu, nech sa s tým vysporiada sama. Znie to síce pekne, no aktivistom, bohužiaľ, chýbali úplne elementárne informácie o životnom cykle lesného biotopu. Odignorovali lesníkov, ktorí sa im snažili vysvetliť nebezpečenstvo tohto kroku, z ktorého vyplynie premnoženie lykožrúta. Odignorovali empirické skúsenosti starších „lesoochranárov“, ktorí vedeli, že s prírodou sa nedá bojovať.

Napokon sa však ochranárom podarilo presadiť si vlastné záujmy, čiže sa nariadil bez zásahový prístup. Z oblastí s najintenzívnejším turizmom bolo nutné kalamitné drevo, kvôli obnove infraštruktúry, odviezť. Určití ľudia, nazvime ich aktivisti, sa voči práci lesníkov tvrdo postavili na odpor. Hádzali sa o zem, priväzovali ku stromom a bránili vlastnými telami priechodu techniky a pracovníkov. Média z toho samozrejme urobili senzáciu a, ostatne ako vždy, postavili lesníkov do úlohy „tých zlých“. Vďaka krátkozrakosti a prvoplánovým riešeniam sa nielen Tatry, ale aj všetky ostatné slovenské pohoria a ich lesy dostali do dnešného žalostného stavu. Populácie lykožrúta narástli do astronomických čísel. Za obeť padlo nielen kalamitné drevo, ale najmä stromy, ktoré ťažkú prírodnú skúšku prežili. Nízke Tatry, Malá a Veľká Fatra, Slovenské Rudohorie, Oravská Magura... Takto by som mohol ešte dlho pokračovať. Tam všade totiž kvôli kardinálnej hlúposti úraduje lykožrút a nám ostanú len oči pre plač.

Stojíme pred morálnou dilemou

Nechať prírodu robiť si svoju prácu, alebo sa snažiť vďaka rozumu prirodzené procesy zefektívniť a zrýchliť? Každý argument má v niečom pravdu. Ak by sme dnes prestali do lesov akokoľvek zasahovať, obnovia sa samé. Náprava však potrvá minimálne dve storočia. Kameňom úrazu sme v tomto prípade my - ľudia. Naše ego nám nedovolí dívať sa na svet nezištne. Tým pádom bude málokto ochotný pracovať na chlebe, ktorý sa za jeho život nedopečie. Do procesu, ale vstupuje rozum. Vďaka nemu sme dospeli do štádia, kedy máme nielen nadšenie, ale hlavne moc do prírody zasiahnuť. Naše snaženie však nesmie pôsobiť kontraproduktívne. Ochrana krajiny predsa nemôže spočívať v svojvôli skupín alebo jednotlivcov.

Ide o komplexný cieľ, ktorý sa musí riadiť vedeckou metódou a samotnými potrebami krajiny

K tomu je nutné si pripustiť fakty, a tie sa nám nie vždy budú páčiť. Ak sa aj naďalej bude vnímať spor lesníkov a ochranárov, ako súboj dvoch skupín, stojacich na opačných stranách fronty, tak sa nikam nepohneme. Všetci predsa ťaháme za rovnaký povraz. Samozrejme, nie každý lesník má čistý morálny status. To sa však týka aj ostatných oblastí a netreba kvôli pár ľuďom generalizovať celú skupinu. Naozaj platí, že ten, kto veľa kričí o ochrane zeme je „ten dobrý“ a ten, čo sa svojou prácou aj o niečo zaslúžil „ten zlý“? Obraz si vytvorte sami.

Aby som ale nezabudol. Väčšina ľudí je prirodzene nahnevaných, ak zrazu ich obľúbená hora, ktorú navštevujú odmalička, zmizne. Niet sa napokon čomu diviť. Lesy dnes vnímame bytostne a v takomto prípade sa jedná o naozaj veľmi emotívny zážitok. Skúsme sa však nachvíľu odosobniť. Áno, naozaj veľká časť komerčného výrubu lesov slúži aj na export, no rovnako veľká časť výrubu sa deje zo sanačných a proti kalamitných opatrení. Človek však nevidí príčinu, iba dôsledky. Tak rastú emócie a rozhorčenie bez vecných podkladov. Netreba zabúdať, že vývoz sa robil vždy. Možno ani neviete, že vaše drevené dvere z Poľska, alebo nočný stolík z IKEI, má svoj pôvod niekde v lesoch Veľkej Fatry.

Avšak to už je téma na iný príspevok...

Súvisiace položky (podľa značky)

  • Plošným výrubom v národných parkoch musí odzvoniť

    Novela zákona o ochrane prírody a krajiny ide na hospodársku a sociálnu radu, následne na vládu. Ministerstvo životného prostredia prostredníctvom novely zákona o ochrane prírody významným spôsobom posilňuje ochranu národných parkov Slovenska. Nová legislatíva vyslovene zakazuje plošné výruby v chránených územiach a do rúk štátnych ochranárov dáva reálne právomoci spravovať národné parky.

  • Ponúknime verejnosti príbeh obnovy lesa

    Tlačová správa - Ministerstvo pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR. Zvolen, 11. apríla 2019 - Odkaz histórie slovenského lesníctva v kontexte zhoršujúceho sa stavu lesných porastov, potreba úpravy legislatívy a zmeny komunikačnej stratégie sektora - tieto témy najviac rezonovali počas valného zhromaždenie Slovenskej lesníckej komory.

  • Medzinárodný deň lesov 2019

    Svet si pripomína Medzinárodný deň lesov. Tento rok sa nesie v znamení témy „Lesy a vzdelávanie“. Posolstvom Medzinárodného dňa lesov je zvyšovanie povedomia verejnosti o úžitkoch, ktoré lesy poskytujú celej spoločnosti pri napĺňaní vízie a cieľov udržateľného rozvoja.

  • Envirorezort predložil návrh na spoločnú ochranu lesov

    Ministerstvo životného prostredia pripravuje konkrétne legislatívne zmeny, ktoré posilnia kompetencie envirorezortu pri ochrane prírody v chránených oblastiach. Minister životného prostredia László Sólymos ministerke pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Gabriele Matečnej predstavil návrh Národného memoranda o lese, ktoré poskytne rámcovú stratégiu pre spoluprácu rezortov pri ochrane lesov.

Kontakt

Koordinátor

Matej Bórik
Táto e-mailová adresa je chránená pred spamovacími robotmi. Na jej zobrazenie potrebujete mať nainštalovaný JavaScript.
+421908279154